Mladý slávil úspechy, neskôr mal hokeja plné zuby

Hokejový útočník Milan Jonák mal sľubne rozbehnutú kariéru. Ako mládežník sa stal majstrom Slovenska v drese žilinského dorastu. S juniorkou Martina sa dostal až do finále extraligy, napokon získal striebornú medailu. Na martinské obdobie však nespomína s láskou. Teraz by sa úplne inak rozhodol. 

Celú kariéru strieľate góly, ale je pravda, že ste chceli byť brankár?

Áno. Ešte predtým, ako som sa dostal na ľad, zápasy vonku som chytával. Dokonca som mal aj svojho mentora Jozefa Vodičku, ktorý vtedy chytal za Dolný Kubín. Učil ma rôzne brankárske triky. Napokon som skončil pri strieľaní gólov, lebo na tréningoch som nevedel, kde sa mám hlásiť ako brankár.

 

Ukázalo sa to ako dobré rozhodnutie, lebo v Dolnom Kubíne ste patrili medzi najlepších strelcov. Rád spomínate na tieto časy?

Zažili sme toho veľa. Rád si pripomeniem môj prvý zápas, gól, našu prvú výhru, výbornú partiu spoluhráčov alebo trénerov. Vtedy bol hokej čisto zábava bez starostí.

 

Prvý veľký úspechv kariére prišiel v drese Žiliny (sezóna 2007/2008). Stali ste majstrom Slovenska v mladšom doraste. Bola to nádherná hokejová etapa?

Povedal by som, že nič krajšieho som už vo svojej hokejovej kariére nezažil. Dala sa dokopy fantastická partia ľudí a vznikol z toho veľký úspech pre Žilinu. Je to už dávno, ale pocity stále také, ako by sa to podarilo včera.

 

Radosť z účinkovania v Žiline umocnil aj prvý extraligový zápas medzi dospelými. Proti komu ste zažili premiéru v najvyššej slovenskej súťaži?

Musím povedať, že to bolo ako sen. Nastúpil som proti Slovanu Bratislava, kde hrávali všetky tie mená ako Pavol Rybár, Martin Hujsa alebo Martin Kuľha. Odrazu som stál na ľade proti hráčom, na ktorých som sa ako malý pozeral v televízore. Myslím, že sme ten zápas prehrali, ale spoluhráči si z toho ťažkú hlavu nerobili.

 

Vaša ďalšia hokejová kapitola sa odohrávala v Martine. Po boku akých veľkých mien ste si mali možnosť zahrať?

Pôsobili tam Michal Beran, Marek Uram, Jaroslav Jabrocký, Ivan Ďatelinka, Jaroslav Markovič alebo Michal Dzubina. Beran ako kapitán sa mi vždy snažil niečo ukázať. Takisto aj Jaroslav Markovič. S Uramom som hral zápas. Po každom striedaní hovoril, čo bolo dobré a čo zlé. Bolo to už o niečom inom.

 

Pamätáte si ešte na prvý a zároveň jediný extraligový gól?

V prvom tíme bola veľká maródka a tak sa otvorila šanca pre nás mladých. Spomínam si, ako prišiel tréner Husár do šatne a povedal mi, že Jabrocký je chorý a budem hrať v prvej lajne s Uramom a Beranom. Bola to obrovská skúsenosť hrať po boku s tak kvalitnými hráčmi. Nasledoval spomínaný zápas s Banskou Bystricou. Za vyrovnaného stavu som sa dostal na ľad a štrnásť sekúnd pred koncom som nečakane rozhodol prvým seniorským gólom. Pre mňa nezabudnuteľný moment do konca života.

 

V extralige svieti pri vašom mene 27 zápasov. Prečo ich počas troch sezón v Martine nebolo viac?

Vždy to je tak. Buď vám tréner dôveruje, alebo nie. Bohužiaľ, ja som to šťastie nemal.

 

Takže na pôsobenie v Martine nemáte pozitívne spomienky?

Prevládajú negatívne. S juniorkou to bolo krásne. Dostali sme až do finále, ale prehrali s Košicami. Ale čo sa týka dospelých, hokej už nebol o zábave a o partii ani nehovorím. Musím povedať, že to zabilo celú tú lásku, ktorú som si odmalička budoval k tomuto športu. Hokeja som mal plné zuby. Martin bola chyba. Mať terajší rozum v tej dobe, určite by som tam nehral.

 

Čo sa dialo v klube?

Nehral som pravidelne, chýbali výplaty, prehrávalo sa. Viete si predstaviť tú atmosféru, keď hráči majú hypotéky a pár mesiacov nedostali peniaze.

 

Ako by ste to urobili inak?

Pre mladého hráča po junior-ke je najvhodnejšie si nájsť klub, kde bude hrávať. Aj v nižšej súťaži. Preto by som teraz zbalil a išiel hrať napríklad prvú ligu.

 

Od roku 2013 ste sa definitívne vrátili do rodného Dolného Kubína. Už nebola chuť skúšať šťastie vo vyšších súťažiach ako profesionál?

Nebola už motivácia a hlavne láska k tomu športu. S odstupom času môžem len povedať, škoda.

 

Vyhovuje vám to tak, že hokej je už iba hobby?

Áno. Je to ten pravý, zdravý hokej. Žiadne peniaze, stávkovanie, napätie. Dali sme sa dokopy skvelá parta a snažíme sa urobiť Dolnému Kubínu dobré meno. To je pre mňa prvoradé, kým budem ešte hrať.

 

V klube pracujete tiež ako tréner mládeže. Je pre vás radosť učiť mladé nádeje?

Nie je nič krajšieho, ako keď niekoho niečo naučíte. V Kubíne budujeme silný klub a s mládežou sa snažíme pracovať najlepšie, ako vieme. Urobili sme nové šatne, bude sa prerábať časť zimného štadióna. Myslím si, že pre každého, kto by chcel hrať hokej, budeme mať pripravené to najlepšie zázemie.

 

Plánujete sa v trénerskej profesii posúvať?

Áno, určite. Hokej sa rýchlo posúva vpred a vy ako tréner sa učíte každý deň niečo nové. Nemôžete si povedať, že už všetko viete. Vždy sa nájde nová vec, ktorá vás posúva ďalej a, samozrejme, aj vašich zverencov.

 

Článok pripravila redakcia MY ORAVA